Erik Halaška sa narodil 10. augusta 1993 v Bojniciach. V 15 rokoch sa začal intenzívne venovať kulturistike a posilňovaniu. Na ME juniorov 2013 v Santa Susanne v klasickej kulturistike zvíťazil a ďalšiu zlatú medailu do svojej zbierky pridal tento rok na MS juniorov v Mexiku.
Na veľkých svetových podujatiach sa nestáva často, aby v individuálnom športe o najvyššiu poctu bojovali Slovák s Čechom. Vám sa to na MS juniorov v kulturistike v Mexiku prihodilo. Aké to boli pocity, keď ste na druhom konci sveta o titul súperili s českým rivalom, ktorého dobre poznáte?
Bolo to dosť zaujímavé a do poslednej chvíle totálne vypäté. Pretože v tejto kategórii sa dva naše národy Česko a Slovensko takto v súboji o titul majstra sveta už dávno nestretli. Dokonca, ani neviem, či sa niekedy v takomto bratskom súboji zišli. Takže o tento moment to bolo celé zaujímavejšie a lepšie. Bolo medzi nami cítiť takú správnu športovú nevraživosť (krátka odmlka). Naše finále sledoval osobný tréner Čecha Jakuba Prchala. Bol tam aj môj osobný tréner, pán Ľubomír Hečko. No, čo vám budem hovoriť, bolo to cítiť, že sme sa na pódiu stretli v unikátnom česko-slovenskom súboji. Bolo to cítiť (smiech). Aj tá nevraživosť... Aj on, aj ja sme chceli byť majstrom sveta! O ten titul nám išlo obom rovnako. Z tohto hľadiska to bolo dosť zaujímavé. Ako pre mňa, tak aj pre neho. Určite (smiech).
Erik, na čo ste si trúfali v momente, keď ste ako poslední traja zo šiestich finalistov juniorských MS 2014 ešte nepoznali svoj výsledok? Kam ste sa medzi potenciálnymi medailistami zaradili vy osobne?
Vinou totálneho chaosu počas tristokilometrového transportu z hlavného mesta Mexika do Morelii, kde bol šampionát, sme dorazili až priamo na prezentáciu pred súťažou! Ani sme sa neubytovali, rovno z taxíka sme išli na prezentáciu! Ja som z tej 36-hodinovej cesty z Európy do dejiska MS bol taký ´rozbitý´, že som mal problém vnímať veci okolo mňa. Bol som tak psychicky a fyzický zlomený a zničený, že mne sa na prezentácii každý pretekár zdal oveľa lepší ako ja (krátka odmlka). Úplne som stratil zdravý úsudok. Bol som na pokraji totálnej unavenosti. Mlel som z posledných síl. Musel som sa psychicky a fyzicky dávať dokopy priamo za ´pochodu´. Veľa času na regeneráciu síl som nemal. Trochu som sa pozviechal až na hoteli, kde som spal možno tri – štyri hodiny. Ale aj to mi trošku pomohlo (krátka odmlka). Krátky spánok sa pozitívne prejavil na mojej fyzickej i psychickej kondícii. Keď som v semifinále a vo finále bojoval na pódiu, ohlasy z hľadiska boli veľmi dobré. Mal som signály, že to vyzerá veľmi dobre. Že by z toho mohol byť titul majstra sveta! Tak som dal do tej prezentácie totálne všetko, čo vo mne ešte bolo. Už som išiel naplno. Už som sa sústredil iba na to, aby to naozaj bolo prvé miesto. A v duchu som nepočítal s ničím iným, len s tým, aby som bol majstrom sveta.
Ako ste videli svoje šance vo chvíli, keď na majstrovskom pódiu v mexickej Morelii zostali bez konkrétneho výsledku už iba Slovák a Čech?
Bolo to zaujímavé (smiech). Ten adrenalín zo súťaženia bolo cítiť na každom kroku. Dosť to rozhodcovia naťahovali. Vyžívali sa v tom. Nepovedali hneď výsledok. Vo chvíli, keď som počul, že na 2. mieste skončil Čech Jakub Prchal, neveril som vlastným ušiam. Okamžite ma zaplavila enormná radosť. Gejzír šťastia! Zažil som fantasticky pocit. Niečo neopakovateľné! Pre mňa to bolo trošku nečakané, lebo tá cesta do dejiska šampionátu bola veľkým utrpením. Pre mňa je tento výnimočný úspech zároveň aj veľkým záväzkom pre budúcnosť. Budúci rok musím predsa tento titul majstra sveta obhajovať. Takže aj z tohto hľadiska to podľa mňa bude ťažký a náročný rok v pozícii úradujúceho majstra sveta v klasickej kulturistike juniorov.
Odkiaľ pochádzate? Kto vás priviedol ku kulturistike – a prečo práve kulturistika?
Pochádzam z Nitrianskeho Rudna. To je obec blízko Prievidze. V miestnej posilňovni som začal cvičiť ako 14-ročný. Sám som medzi kulturistov prišiel. Starší brat začal cvičiť. Ja som sa doma nechcel nudiť, tak som sa išiel do ´fitka´ za ním pozrieť, čo tam vlastne robí (smiech). Postupne bolo tých návštev ´fitka ´viac a viac. Až som postupne začal systematicky cvičiť. Zapáčilo sa mi to (smiech). Kulturistika ma úplne pohltila. Celé leto, keď kamaráti a chalani behali po vonku, opaľovali sa, či kúpali, tak ja som každý deň strávil vo ´fitku´. Hodiny a hodiny som poriadne ´makal´. Chcel som byť dobrý... Chcel som mať takú vypracovanú postavu ako mal môj brat. Kulturistika ma zaujala (smiech). Na domáce kulturistické súťaže chodím prakticky od dorastu. Prvé preteky som zažil ako pätnásťročný. Odvtedy pravidelne súťažím prakticky každý rok. Pauzu som mal iba vtedy, keď som maturoval na strednej škole. Vtedy som všetky preteky radšej vypustil z môjho plánu.
Hovoríte, že kulturistika si vás už ako 14 - 15-ročného chlapca získala celého, že vás zaujala ako šport. Erik, podľa vás, čo je na kulturistike najťažšie a najzložitejšie?
Najťažšie bude asi to, že život špičkového kulturistu je trochu iný než život bežných ľudí. My prakticky nemôžeme ísť niekam, len tak bez toho, aby sme si nestrážili pitný režim, stravu, životosprávu. Nedá sa iba tak vybrať von. Dajme tomu, že pôjdem niekde na víkend. Musíme si so sebou nosiť zásoby jedla. Musíme si stále počítať kalórie. Potrebujeme presne vedieť, koľko si so sebou berieme mäsa, koľko si berieme ryže. Ako to máme presne rozdelené v určitých dózach. Musíme mať všetko striktne naplánované. Celý denný režim, stravovanie, pitný režim Nemôžeme si dovoliť dlho ponocovať, behať po diskotékach a za podobnými nočnými zábavami. Z tohto pohľadu je to naozaj veľmi obmedzujúci šport (krátka odmlka). A zrejme to je na ňom asi to najťažšie... Lebo tým, že takto cieľavedome obmedzujeme sami seba, automaticky obmedzuje trošku aj svoje okolie - kamarátov, rodinu, priateľku. Preto kulturistika nie je iba športom jednotlivca. Nie je to individuálny šport v tom pravom slova zmysle. Ak ho chcem robiť naozaj na úrovni, musím byť veľmi disciplinovaný. Vo všetkom, čo v živote robím. A tým pádom kulturistika sa nepriamo dotýka aj môjho najbližšieho okolia.
Ako reagovalo práve spomínané okolie na váš veľký úspech v Mexiku? Akú odozvu ste od neho zaregistrovali?
Zaznamenal som enormné množstvo gratulácii. Celá rodina bola na nohách! Gratulácie boli od mojich najbližších, od rodiny, od známych a kamarátov. Dokonca sa mi ozvala aj moja rodina, s ktorou som už dlhšie nebol v kontakte. Písali mi pomocou sociálnych sietí. Do Mexika mi chodili telefonáty, esemesky, e-maily. Prakticky od tej chvíle ako som dokončil súťaž. Ako som dostal medailu na krk (krátka odmlka). Po dekorovaní najlepších som vyšiel do zákulisia, že si zoberiem svoje veci. Zobral som telefón, že idem blízkym poslať SMS-správu s tým, ako som dopadol... A už nebolo treba. Mnohí z nich ma okamžite predbehli! V mobile som mal už nejakých pätnásť správ. Ich autori mi písali, že vedia, ako som skončil, že som majstrom sveta! Až od nich som sa dozvedel, že zo šampionátu bol online prenos na internete, čo som vôbec nevedel. Bolo to super zážitok! Z ničoho nič toľko ľudí v priebehu niekoľkých minút vedelo, že som majstrom sveta! Bolo to neskutočné... Dnes je celý svet neuveriteľne prepojený. O všetkom sa okamžite vie (smiech). Nehovoriac o tom, že neskôr bolo tých gratulačných esemesiek minimálne osemkrát viac. Bola toho hotová záplava.
Ak máme dobré informácie, tak juniorsky svetový šampionát v Mexiku bola iba vaša druhá veľká medzinárodná súťaž vo vašej športovej kariére?. Je to naozaj pravda?
Áno, je. Prvý rok som bol ako 19-ročný na majstrovstvách Európy juniorov v španielskej Santa Susanne. Tam som vyhral svoju kategóriu. Ten ďalší rok mi reprezentačný tréner Peter Meško neumožnil štart na MS juniorov v Mongolsku. Takže až teraz ma pustil do Mexika. Čiže až tento rok som s jeho dovolením mohol odcestovať na MS juniorov v Mexiku.
Čiže minulý rok vás zámerne šetril na tohoročný svetový šampionát juniorov v Mexiku?
To by som tak nepovedal (krátka odmlka). Neviem, či ma práve šetril. Povedal mi, že ma na svetový šampionát do Mongolska nepustil preto, lebo podľa neho som na reprezentačný zraz neprišiel v takej športovej forme, akú si on predstavoval (krátka odmlka). Bola to z jeho strany určitá forma trestu pre mňa ako športovca, že som vraj nebol v takej ´fazóne´, v akej ma chcel pred svetovým šampionátom v Mongolsku vidieť.
Takže reprezentačný tréner Peter Meško je na vás poriadne prísny?
Myslím si, že až veľmi...
Kto dohliada na vašu športovú prípravu, keď ste doma v Nitrianskom Rudne? Kto vám pomáha pri tréningu?
Môj osobný tréner je Ľubomír Hečko z Liptovského Mikuláša. Asistent reprezentačného trénera juniorov Slovenska. On trénuje aj Dominiku Multáňovú, ktorá v Mexiku vyhrala súťaž fitnesiek. Podľa jeho pokynov a tréningových plánov sa doma v miestnom ´fitku´ systematicky pripravujem. On mi veľmi ochotne pomáha so všetkým okolo kulturistiky.
Ako ste sa z Nitrianskeho Rudna dostali práve k trénerovi Ľubomírovi Hečkovi, ktorý pôsobí v Liptovskom Mikuláši?
To je tiež pekný príbeh. Ako študent Strednej školy polytechnickej v Prievidzi som súťažil na majstrovstvách SR stredných škôl v silovom trojboji, na ktorých sme ako družstvo skončili na 2. mieste. Rozhodcom na súťaži, ktorá bola v Liptovskom Mikuláši, bol známy klasický kulturista Ľuboš Maliňák, bývalý majster sveta a mnohonásobný medailista z MS a ME. Keď som videl ako sa stravuje, a všimol som si jeho postavu, hneď som vedel, že je kulturista. Začal som sa s ním rozprávať, pýtal som sa ho, kde trénuje, za koho preteká a podobne. Ukázal som mu tiež nejaké fotky z mojich prvých súťaží, ktoré som dovtedy absolvoval. Práve on mi poradil Ľubomíra Hečka. Navyše, on ho dokonca na mňa aj upozornil (smiech). Stretli sme sa, porozprávali sme sa – a tréner Hečko ma pozval na tréningy do Liptovského Mikuláša. Brat ma tam pravidelne vozil, čo bola od neho mimoriadne veľká pomoc. Vďaka pánovi Maliňákovi a bratovi som teda prišiel do kontaktu s Ľubomírom Hečkom. Stal sa mojim osobným trénerom. Dovolil mi začať trénovať v Liptovskom Mikuláši ako členovi klubu VTJ Technika FBC. Takže, v živote som mal obrovské šťastie na dobrých odborníkov. Som veľmi rád, že mojím trénerom je práve pán Hečko. Veď mnohí ho považujú za jedného z najlepších a najskúsenejších trénerov kulturistiky na Slovensku. Navyše, on sa už dlhé roky venuje práve juniorom, ktorým vie najlepšie poradiť a pomôcť. Ja som toho svetlým príkladom (smiech).
Pripravil Štefan Žilka
Erik Halaška sa narodil 10. augusta 1993 v Bojniciach. Ako žiak hrával futbal za rodnú dedinu Nitranske Rudno, ale v 15 rokoch sa začal intenzívne venovať kulturistike a posilňovaniu. Prvé súťaže absolvoval ako 15-ročný dorastenec. Ako študent Strednej priemyselnej školy polytechnickej v Prievidzi súťažil aj na majstrovstvách Slovenska stredných škôl v silovom trojboji. V roku 2011 zvíťazil v klasickej kulturistike do 70 kg ako na majstrovstvách SR dorastencov, tak aj na republikovom šampionáte juniorov. Prvé miesto medzi juniormi zopakoval aj na majstrovstvách Slovenska v roku 2013. Na republikovom šampionáte mužov obsadil v klasickej kulturistike do 175 cm 4. miesto. Na ME juniorov 2013 v Santa Susanne v klasickej kulturistike zvíťazil a ďalšiu zlatú medailu do svojej zbierky pridal tento rok na MS juniorov v Mexiku. Erik Halaška je členom VTJ Technika FBC Liptovský Mikuláš, jeho osobným trénerom je Ľubomír Hečko. Po skončení strednej školy v Prievidzi začal pracovať v strojárskej firme, popri tomto zamestnaní pôsobí ako osobný tréner vo fitnes centre Eurogym Prievidza, v ktorom sa už niekoľko rokov pripravuje.
